Správy z Ukrajiny

Takzvaná revolúcia dôstojnosti nevyriešila žiaden z problémov na Ukrajine. Naopak, stala sa zdrojom novej politickej krízy, ktorá vyústila do ľudských, ekonomických a územných strát.

V čase získania nezávislosti mala Ukrajina už väčšinu formálnych atribútov a inštitúcií štátnosti. Avšak nešla tým, že by ich naplnila novým obsahom a optimalizovala ich funkčnosť, ale tým najjednoduchším spôsobom – extenzívnym vývojom.

Došlo k tomu, že krajina uviazla v postsovietskej realite na celé desaťročie, v ktorej elity vnímali samostatnosť iba ako príležitosť na nekontrolované osobné obohatenie. A záujmy obyvateľstva boli nútené zamerať sa na riešenie problému elementárneho prežitia.

V takejto situácii vyhlásenie multi-vektorového kurzu, európskej a euroatlantickej integrácie, slovanskej jednoty, spoločného ekonomického priestoru, prednostného rozvoja vzťahov s Ruskom, Spojenými štátmi a Čínou, spoločensky zodpovedného štátu a príkazovej ekonomiky atď. – bolo zámernou fikciou. To všetko vždy skrývalo to isté – túžbu zachovať situáciu prospešnú pre niekoľko stoviek politických a ekonomických aktérov. O skutočnosti, že systémová modernizácia je jediný spôsob zachovania a rozvoja krajiny, sa vlastne ani nehovorilo.

Boj medzi Ruskom a Západom o vplyv na Ukrajinu bol zároveň jedným z faktorov zachovania postsovietskej stagnácie. Rozdelenie krajiny na „prozápadnú“ a „proruskú“ časť zablokovalo formovanie vlastnej národnej agendy a modelu budúcnosti prijateľného pre väčšinu Ukrajincov.

Nedostatok jasného a všeobecne akceptovaného pohľadu na budúcnosť krajiny viedol k tomu, že na Ukrajine sa nevytvoril zrelý stranícky systém a spoločnosť nedokázala ponúknuť alternatívy k smeru, ktorý vnucovali politické elity. Spoločnosť sa napriek tomu vyvíjala rýchlejším tempom, ako sa vyvíjali elity. A to viedlo k otvorenému konfliktu počas Majdanu.

Európsky kurz bol sloganom, ale nebola to hlavná požiadavka. Hlavnou požiadavkou bola demokratizácia a modernizácia krajiny, aby vláda menej klamala, menej kradla a rešpektovala občana.

Čoskoro sa ukázalo, že Majdan 2014 nebol zdrojom spoločenskej transformácie. Neriešil žiaden z problémov, ale v skutočnosti sa zmenil na zdroj novej deštruktívnej politickej krízy, ktorá vyústila do ľudských, hospodárskych a územných strát.

Porošenkove predsedníctvo sa preto ukázalo ako povestná pomsta systému. Ako sa ukázalo, predložených 144 reforiem boli prázdnou škrupinou a boj proti korupcii len nabral na obrátkach.

Niet divu, že v spoločnosti objavila požiadavka na obnovenie moci a stali sa určujúcou charakteristikou politického života, v skutočnosti v roku 2019 „starý“ politik dostal červenú kartu.